Čo chvíľa, je tu koniec školského roka 2013/2014. Státisíce žiakov a študentov sa tešia na zaslúžené prázdniny, na nové letné dobrodružstvá, zážitky, lásky, pohodu a „leháro“.

Vyše 50 000 absolventov stredných škôl nastupuje do života. Dnes je to pre nich „jednoduché a demokratické“. Takmer 30 000 z nich pokračuje v štúdiu na rôznych vysokých školách bez ohľadu na možnosti, potreby a požiadavky štátu, kde sa budú ďalej pripravovať na svoje budúce povolania, špecializácie a odbornosti, aby po ich absolvovaní o niekoľko rokov zistili, že to, čo študovali je im väčšinou na nič, že práca pre nich nie je, že pracovné uplatnenie na Slovensku je šialene problematické, istoty primeranej práce a mzdy v obore, ktorý vyštudovali žiadne.

Tých 20 000 tohoročných absolventov stredných škôl, ktorí nepokračujú v štúdiu sa automaticky hlási na úradoch práce ako nezamestnaní – uchádzači o pracovné zaradenie len preto, aby dostali od štátu príspevok v nezamestnanosti a aby nemuseli platiť nemocenské a dôchodkové poistenie. Vedia, že prácu nedostanú, že pre nich nastáva obdobie ničnerobenia, flákania sa medzi nefunkčnými úradmi práce, jalovými konkurzami na neexistujúce pracovné miesta, krčmami a kaviarňami plnými nezamestnaných povaľačov, polokriminálnymi skupinami ničnerobiacich živnostníkov a podnikateľov, medzi márnou nádejou zlatého veku kapitalizmu s jeho Americkým snom.

Je to smutná a pesimistická perspektíva však?

Tak pre obveselenie našim mladým uchádzačom o prácu vyrozprávam, ako nás, vtedy mladých stredoškolákov, na začiatku 70-tych rokov minulého storočia, v rokoch „totality“, tzv. „normalizácie“ komunisti „mučili“ prácou.

Bolo to strašné!

V priebehu posledného roka štúdia si na našej strednej škole (SPŠS aZ v Košiciach v školskom roku 1970/71) podávali kľučky náborári – kádrováci – personalisti z rôznych štátnych inštitúcií a hospodárskych podnikov, aby sa s nami mohli „porozprávať“ o našom budúcom pracovnom uplatnení.

Ako prví vždy chodili verbovať  vojaci. Sľubovali, že ak sa rozhodneme vstúpiť do armády máme vyhrané. Armáda sa o nás postará komplexne, od vzdelania, ubytovania, stravovania, ošatenia, až po kultúrne a spoločenské vyžitie. Nám stačí len byť disciplinovanými s chuťou do ďalšieho štúdia a do práce. Podarilo sa. Niekoľkí spolužiaci podpísali.

Nasledovali baníci a policajti, pardón – príslušníci ZNB, podľa toho, kto z nich bol šikovnejší. Lanárenie do ich rezortov bolo zvyčajne humoristicky nátlakové, podložené argumentami ťažkého kalibru. Nechýbali Ostravské častušky, či pochody padlých revolucionárov, prechádzalo sa k uvedomelosti typu: „Ja som baník, kto je viac?“, alebo „Socialistická vlasť potrebuje čestných a vzdelaných príslušníkov ZNB k ochrane pracujúceho ľudu“ a končilo to výhodami typu skrátenej vojenskej služby, okamžitého pridelenia bytu, náborovým príspevkom vo výške 3 mesačného platu a nadpriemernou mzdou – u baníkov rovnajúcou sa niekedy až trojnásobku priemerného zárobku občana krajiny. No povedzte, nebrali by ste? Tak to tiež niektorí podpísali a bolo!

Po nich do maturitných tried vstupovali náborári-verbovači z národných podnikov, u nás zväčša stavebných. Od veľkých stavebných „gigantov“ akými boli Hutné stavby n.p., Inžinierske stavby n.p., Hydrostav n.p., Doprastav n.p., cez menej atraktívne Pozemné stavby, až po neatraktívne miestne stavebníctvo, napríklad Mestský stavebný podnik. Tí nám sľubovali „fleky“ majstrov, stavbyvedúcich, kresličov v projekčných zložkách, geodetov, statikov a podobne a za výmenu núkali tie najlepšie podmienky, aké dokázali práve vypotiť, ako dobrú mzdu, výborné sociálne podmienky, byty po 2-5 rokoch odpracovaných v podniku, raketový profesný postup a niektorí i modré z neba, dokonca boli schopní a ochotní nás i prosiť, len aby sme podpísali predbežné pracovné zmluvy a zaviazali sa u nich pracovať. A tí nás nakoniec dostali všetkých.

Nám, mladým maturantom sa samozrejme okamžite po skončení školy pracovať nechcelo. Chceli sme „žiť“, užívať si mladosť, zabávať sa, šantiť, cestovať po Československu i do zahraničia (hlavne na ťažko dostupný, zakázaný západ), kupovať si blyštiace neodolateľné lákadlá kapitalizmu z Tuzexu a vystatovať sa pred priateľmi a láskami svojou originalitou, neviazanosťou, prehľadom o svetových hudobných trendoch z Rádia Luxemburg, dlhými vlasmi vzor Beatles, obdivom k západnému štýlu života a nenávisťou ku komunistom vyrábanou rozhlasovými stanicami Slobodná Európa, či Hlasom Ameriky.

A oni nás nútili pracovať! Dokonca byť zamestnaný bola zákonom stanovená povinnosť a kto odmietal zamestnanie vystavoval sa trestnému postihu za základe paragrafu o príživníctve Trestného zákona. No povedzte, čo to za demokracia?

Musí sa im ale uznať, že prácu i mzdu mal každý, že pracovať sa vyplatilo, že sľuby, ktoré nám pri nábore dali väčšinou do puntíku splnili, že každý, kto pracoval a chcel žiť ako človek dostal vynikajúcu možnosť a príležitosť dôstojne prežiť, dostal od socialistického štátu v tom čase vo svete nevídanú šancu, všestrannú podporu a perspektívu. Kto pracovať nechcel a nezamestnal sa, išiel do basy pre príživníctvo, kto bol zamestnaný, ale nepracoval a ulieval sa zväčša sa stával „prúserárom“ a postupne prichádzal o výhody plynúce mu zo zamestnaneckého pomeru.

K tomu všetkému nastupovali celospoločenské výhody  pre mladých, ako mladomanželská pôžička s fantastickými podmienkami splácania, za ktorú sa pri rozumnom rozpočte dalo kúpiť všetko základné vybavenie bytu, ktorý sme samozrejme dostali po reptaní v priemere po 2 – 4 rokoch zadarmo (štátny, podnikový byt), alebo za symbolický poplatok (družstevný byt)  od podania žiadosti i vtedy, ak sme nepodpísali záväzok o zotrvaní v pracovnom pomere s podnikom, ktorý na nás naliehal., štandardné – ľudové pôžičky v Slovenskej sporiteľni, pravidelné zvyšovanie miezd pri stabilných cenách základných tovarov, odmeny, trináste platy, rekreácie ROH za babku, lístky na športové a kultúrne podujatia zadarmo, alebo len za symbolickú cenu a.t.d. , a.t.d.

Stačilo prekonať nechuť k práci, byť zamestnaným, pracovať a nereptať.

A tak sme boli zamestnaní, pracovali sme, reptali sme, ale len v krčmách a doma, prosto zvykli sme si na to.

Boli to tie muky socializmu, ktoré tu dnes kvázidisidenti vyťahujú ako tzv. neznesiteľný komunistický teror. Ale na rozdiel od súčasnosti sa pracovať nie len muselo, ale i oplatilo. Istoty boli bezpečné, neodvrátiteľné a skutočné, nie len nasľubované ako je tomu dnes.

A tak sme tu tí, ktorí sme si na prácu zvykli, ktorým sa práca stala koníčkom, či „len“ prostriedkom k udržaniu dôstojného života. Tí, ktorí dnes nevieme pochopiť, ako je možné, že súčasný režim a súčasná spoločnosť kladie zamestnanosť a prácu na nepodstatné miesto v hierarchii svojich priorít, že státisíce ľudí v takej malej krajine akou je naše malé Slovensko nepracuje, že mladí ľudia s titulmi a super vysokoškolskými špecializáciami, ale i maturanti a teoreticky vyučení remeselníci nedokážu a ani nedostanú možnosť dokázať získať pracovné návyky a pracovať i keby často krát ako veľmi chceli.

Táto spoločnosť, v ktorej nie je možné pre občana v produktívnom veku získať primerané pracovné miesto, v ktorej nie je možné uživiť rodinu poctivou prácou živiteľa rodiny, v ktorej mesačná mzda odborného pracovníka za kvalitne odvedenú prácu sa nerovná ani výške príspevku v nezamestnanosti za ničnerobenie občanov starých krajín EÚ, v ktorej takmer 50% roka pracujeme na dane pre štát, ktoré sú už 24 rokov rozkrádané a ktoré sa strácajú v čiernej diere……….. je chorá.

Všetky kvázidemokratické vlády a parlamentní politici po roku 1989 len tárajú o podpore zamestnanosti, o vytváraní pracovných miest, o rozvoji, prosperite, slobode a demokracii, ale skutek utek. Pred 24 rokmi vykrikovali na námestiach: „Nie sme ako oni“. Nie. Nie sú ako oni. Nedokážu ako oni vytvoriť pre všetkých občanov podmienky pre slušný život pracujúceho človeka, nedokážu rozumne hospodáriť s nadhodnotou, o ktorú obrali poctivo pracujúcich a premeniť ju na perspektívu pre všetkých občanov, kradnú bezočivo dvadsať až tisícnásobne viac ako oni.

Odporúčam súčasným papalášom na najvyšších flekoch v tejto krajine, aby sa urýchlene začali učiť od komunistov, ako spravovať prosperujúcu krajinu, ako oni spravovali poctivý socializmus. Učte sa, kým ešte komunisti žijú, lebo ak nedajbože vymrú, nebudete sa mať od koho naučiť.

Lebo v Bruseli, či Washingtone to už tiež nevedia. Oni už tiež zabudli, čo bol kedysi dávno poctivý kapitalizmus.