Aký to paradox.

Som dieťaťom československého socializmu narodený v roku 1952, ktorý som biedu, hlad, poníženie a nedôstojné zaobchádzanie na vlastnej koži nikdy nezažil.

A práve ja som dostal príležitosť napísať predslov ku gréckemu prekladu diela Fraňa Kráľa „Čenkovej deti“ z roku 1932, ktoré tématizuje život slovenskej chudoby v období 30. rokov 20. storočia. Teda len 20 rokov pred mojim narodením.

Od vzniku diela v roku 1932 do času môjho narodenia v roku 1952 prehrmelo Slovenskom toho strašne veľa. Od hladu a biedy buržoáznej predmníchovskej Československej republiky, cez smrť a biedu II. Svetovej vojny, klérofašistického Slovenského štátu ako satelitu Hitlera, cez Slovenské národné povstanie, oslobodenie Slovenska sovietskou armádou, Víťazstvo pracujúceho ľudu vo februári 1948 až po základy budovania Československej ľudovodemokratickej republiky pod vedením Komunistickej strany Československa. Na krátke, 20. ročné obdobie až neuveriteľne prudký vývoj.

Od roku 1948 do roku 1989, prešlo Slovensko pod vedením komunistov v spolupráci s robotníckou triedou, roľníkmi, pracujúcou inteligenciou a pronárodnými silami etapou nebývalého politického, ekonomického, sociálneho a kultúrneho rozvoja, ktorý nemá vo svete obdobu. Stalo sa krajinou šťastných detí a šťastných občanov.

V tom období sme žili v materiálnom dostatku v sociálnom, kultúrnom a duchovnom blahobyte. Nevedeli sme čo je nezamestnanosť, hlad, bieda neistota, poníženie a nedôstojnosť. Dostali sme za našu prácu a aktivitu všetko to najlepšie, čo sme potrebovali. Bezplatné vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, prácu, mzdu, bývanie, kultúru…… všetko na vysokej, v porovnaní s vtedajším svetom až na nadštandardnej úrovni.

Preto boli pre nás, „deti socializmu“ pojmy ako hlad, bieda, poníženie, násilie, vykorisťovanie, kapitál, buržoázia a.t.ď. pojmami vzdialenými a nepochopiteľnými. Svojich hrdinov sme videli v „Jánošíkovi“, „Kapitánovi Dabačovi“, „Timurovi a jeho družine“, „Mladej garde“ a neskôr koncom 60-tych rokov v „slobode“ Beatles a Hippies i keď sme presne ani nevedeli čo to je a čo to obnáša. Bol to náš protest len preto, aby sme sa odlíšili od režimu.

Dielo Fraňa Kráľa „Čenkovej deti“ sme mali v základnej škole na predmete Slovenskej literatúry určené ako „povinné čítanie“. Tak sme teda k nemu (ako k všetkému, čo je pre človeka povinným) i pristupovali. Robili sme si žarty, výsmech a v pubertálnom veku sme ho začali považovať za výplod komunistickej propagandy. Buržoázna propaganda cez vysielania rádií „Slobodná Európa“, „Hlas Ameriky“ a ďalších propagandistických médií platených CIA nás v tom s radosťou a cielene podporovala. Rádiá a TV západného tzv. „slobodného sveta“ nám vytvárali obraz slobody, plných ligotavých výkladov pekne zabaleného a úžasného tovaru, krásne nablýskané autá, ľahké ženy, ľahké drogy, prosto ľahký, bezstarostný a bezpracný život. Hovorili sme tomu „Amerika v noci“.

Kto z Vás by v takej situácii uveril obsahu diela, kto by sa nad ním hlbšie zamyslel, kto by v tej konkrétnej situácii bipolárneho sveta uvažoval nad tým, že po roku 1989 počnúc jeho 17. novembrom, kedy došlo v dôsledku geopolitického vývoja v Európe k protisocialistickému prevratu i u nás a nástupu postsocialistického kapitalizmu v jeho najhoršej neoliberálnej podobe, že rovnaká, ak nie horšia bieda čaká i jeho, jeho deti a vnukov ? Taký človek sa na Slovensku veru nenašiel.

A predsa sa to stalo!

Dnes, v 21 storočí v období tzv. „demokracie“ a „rozvinutého kapitalizmu“, keď denne vidím na smetiskách a pri kontajneroch s odpadkami desiatky vyhladovaných, špinavých, negramotných slovenských detí s nábehom na TBC, pohlavné choroby, AIDS, budúcich kriminálnikov a narkomanov., keď vidím stovky bezdomovcov so zničenými životmi, zdravím a osobnosťou povaľujúcich sa pred železničnými stanicami, v parkoch a na verejných priestranstvách., keď registrujem desiatky a stovky samovrážd ľudí zo zúfalstva, chudoby ekonomickej i duchovnej, vždy si spomeniem na útlu knižku Fraňa Kráľa „Čenkovej deti“ ako na memento.

Memento našej hlúposti, dôverčivosti, servilnosti a lakomstva. Nestačilo nám to, čo sme mali. Chceli sme toršku viac slobody. Dosiahli sme otroctvo. Otroctvo kapitálu. Vrátili sme sa o 80 rokov späť.

Obrazne povedané, už len čakám, kedy náhodou stretnem vo Vysokých tatrách Fraňa Kráľa, matku Čenkovú a jej deti, aby som im tento príbeh osobne vyrozprával.

Určite mi nebudú veriť. Tak, ako ja som kedysi neveril obsahu tejto útlej knižky s  hlboko ľudským a pravdivým príbehom.

Peter Nišponský

Košice, Slovensko,

12. marca 2012