Sledujem ich a je mi smutno.
Hlavou mi víria myšlienky a otázky, ako je možné, že sa toto mohlo stať. Úplne vážne nostalgicky smútim za socializmom, kedy toto deti, ale ani ich rodičia nemuseli robiť a neboli ponížené na dôstojnosti pod hranicu ľudskosti.
Cítim a uvedomujem si i svoj vlastný podiel viny na tomto stave. Urobil som málo, aby to tak nebolo.

Je mi smutno i zo súčasného postavenia Komunistickej strany Slovenska, ktorej som členom, z našej dlhodobej neschopnosti ovplyvniť tento stav v spoločnosti, z našej pasivity, akčnej neschopnosti, nejednotnosti komunistickej ľavice, pokryteckej ľahostajnosti.
V duchu sa pred tými deťmi hanbím, za nás, komunistov i za celú túto zvrátenú neoburžoáznu, oligarchickú, egoistickú nenažranú spoločnosť, ktorá toto, 25. rokov po novembrovom prevrate zvanom „Nežná revolúcia“ dopustila.

Tak čo komunisti, občania, priatelia, susedia, ľudia, …. urobíme s tým už konečne niečo v roku 2015?
Alebo to zas len prehodíme cez plece, budeme len tárať vo vlastných obývačkách, po krčmách a budeme sa tváriť, že je všetko v poriadku?

Želám všetkým, ale predovšetkým tým deťom, aby sme sa už konečne v roku 2015 spamätali.